Sugestívny obraz osobnosti Ľudovíta Štúra ponúka historik Jozef Hvišč

28. júl 2015, 8:00
Bratislava 28. júla (TASR) - Druhým štúrovcom, ktorý napísal vlastný životopis, bol prozaik Ján Kalinčiak. Nebol to však široko koncipovaný memoárový životopis ako u Jána Francisciho, ale - dnes by sme povedali - rozšírený štruktúrovaný životopis. Napísal ho v Tešíne roku 1851 na požiadanie Jozefa K. Viktorina, v tom čase vydavateľa almanachu Lipa.

Bratislava 28. júla (TASR) - Druhým štúrovcom, ktorý napísal vlastný životopis, bol prozaik Ján Kalinčiak. Nebol to však široko koncipovaný memoárový životopis ako u Jána Francisciho, ale - dnes by sme povedali - rozšírený štruktúrovaný životopis. Napísal ho v Tešíne roku 1851 na požiadanie Jozefa K. Viktorina, v tom čase vydavateľa almanachu Lipa. V sprievodnom liste napísal, že „môj rukopis použite podľa vlastnej vôle, bo ten má len za substrát slúžiť Vášmu článku.“ Lenže Viktorin to uverejnil tak, ako to Kalinčiak poslal. Pripojil len bibliografiu Kalinčiakových knižných diel.

Po viac ako storočí Kalinčiakov text zaujal literárneho historika Jozefa Hvišča a ten napísal knihu Kam zrak nedosiahne, ktorá je - ako hovorí v úvode - „literárnym dotvorením Kalinčiakovho Vlastného životopisu.“ Aby to však mohol napísať, musel si dopodrobna preštudovať aj všetky „zápisnice a pamätnice“ zo zasadnutí Spoločnosti československej a zo zasadnutí samovzdelávacích krúžkov študentov bratislavského lýcea so všetkými ich básnickými, prozaickými, dramatickými, kritickými, literárnohistorickými a filozofujúcimi prvotinami.

Z Kalinčiakovho životopisu sa dozvedáme dôležitú informáciu, že „s Ľudovítom som býval na spoločnom priváte na Nonnenbahne č. 256“, čo bol pravdepodobne Fernolayovský dom, kde neskôr mala sídlo redakcia Slovenských národných novín. Nevieme, či bývali spolu v jednej izbe alebo každý zvlášť, no to nie je dôležité. Dôležitý je fakt, že v čase tohto spoločného bydliska, niekedy krátko po návrate z Halle (1840), Štúr len tak, medzi rečou, v priateľskom rozhovore prehodil, že má v úmysle dať zákonnú podobu spisovnej slovenčine. Z tohto zorného uhla pohľadu dostáva jasné kontúry aj koncepcia študentských samovzdelávacích krúžkov, ktorá bola tiež Štúrova. To on im nenápadne podsúval a navrhoval „domáce úlohy“. Mali písať básne epické i lyrické, prózu, dramatické texty, zbierať a dotvárať balady a povesti, navzájom sa posudzovať a kritizovať, keď si ich predtým nahlas čítali na zasadnutiach krúžku. To nebola náhoda. Štúr už vtedy vedel, že ak sa im aj podarí uzákoniť spisovnú podobu slovenčiny, bude ju treba uviesť do života. A na to potreboval plejádu literátov, ktorí sa rozpŕchnu po Slovensku a budú vedieť literárne tvoriť. Dnes vieme, že sa tak stalo. Tam sú zárodky literárnych talentov Kalinčiaka, Chalupku, Sládkoviča, Botta, Janka Kráľa, Hodžu, Francisciho, Pauliny-Tótha a mnohých ďalších. A čo to hovorí o Štúrovi? Bol to aj človek nesmierne konceptotvorný, predvídavý, ktorý dovidel na niekoľko krokov dopredu, človek uvedomujúci si dôsledky svojich činov. Tam a takto, pod vedením Štúra, sa rodilo „svedomie národa“.

V knihe je aj literárny obraz chvíle prvého stretnutia študentov so Štúrom po jeho návrate z Halle. Jozef Hvišč ho sprostredkoval takto: „Keď sa priblížila hodina zasadnutia, všetci sme už sedeli na svojich miestach. V miestnosti to vrelo. Každý čosi rozprával, akési príhody, spomienky a vo všetkých rezonoval Štúr. Cítil som, že aj mňa sa zmocňuje napätie, úcta k mužovi, ktorý rozplamenil srdcia týchto mladíkov národným a pracovným nadšením. Vošiel sprevádzaný predstatom a len čo sa objavil vo dverách, strhol sa potlesk a volanie: „Sláva! Sláva!“ Pokynul nám zdržanlivým gestom, ako keby bol v rozpakoch. Môj prvý dojem bol, že si vôbec nepočína ako suverén zvyknutý na oslavné pozdravy. Bol prirodzený, blízky, bezprostredný, citlivo reagoval na naše výkriky a atmosféru okolo seba, ktorej sa poddával, splýval s ňou. Po skončení privítacej časti bola krátka pauza. Štúr podišiel k zhromaždeným, podával ruku známym a priateľsky sa im prihováral. Sedel som v úzadí, lebo zatiaľ som sa s ním nepoznal. Potom Škultéty vyhlásil pokračovanie riadneho programu a opäť chcel usadiť Štúra za vrchstolom. 'Nie, nie', ohradil sa Štúr s úsmevom, 'privítací ceremoniál sa skončil a teraz som normálnym členom krúžku'.'“ Ako vidieť, Ľudovíta Štúra od mladosti zdobila aj vlastnosť všetkých veľkých ľudí - skromnosť.

Kniha Jozefa Hvišča Kam zrak nedosiahne, s podtitulom Imaginatívna autobiografia Jána Kalinčiaka, vyšla v roku 2009 vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave.

UPOZORNENIE: Správa je súčasťou celoročného cyklu informácií TASR o živote a diele Ľudovíta Štúra pod názvom Génius národa a Európy.

jrs dab

zdroj: www.tasr.sk