Ján Francisci spmína v biografii na Ľ. Štúra ako oduševnelého učiteľa histórie

27. júl 2015, 8:00
Bratislava 27. júla (TASR) - Viacerí slovenskí spisovatelia štúrovskej generácie v zrelšom období života napísali memoáre, spomienkové prózy alebo širšie koncipované vlastné životopisy. Medzi nimi aj Ján Kalinčiak a Ján Francisci. Ján Francisci (1822 Hnúšťa - 1905 Martin), literárne známy aj pod pseudonymom Janko Rimavský, bol priamym účastníkom najrušnejších rokov na bratislavskom lýceu.

Bratislava 27. júla (TASR) - Viacerí slovenskí spisovatelia štúrovskej generácie v zrelšom období života napísali memoáre, spomienkové prózy alebo širšie koncipované vlastné životopisy. Medzi nimi aj Ján Kalinčiak a Ján Francisci.

Ján Francisci (1822 Hnúšťa - 1905 Martin), literárne známy aj pod pseudonymom Janko Rimavský, bol priamym účastníkom najrušnejších rokov na bratislavskom lýceu. Do Bratislavy prišiel v roku 1839 a odišiel z nej za známych dramatických okolností po odvolaní Ľudovíta Štúra z katedry reči a literatúry česko-slovenskej a v podstate z profesorského miesta, v marci 1844, keď sa zrodila aj naša dnešná štátna hymna. Stál na čele mladíkov, ktorí odišli z Bratislavy a rozhodli sa doštudovať v Levoči. Mal na to všetky predpoklady a navyše dokonale poznal Levoču a meštianske pomery v nej, lebo predtým tam študoval. A tak hneď po príchode zaujal v Levoči podobnú vodcovskú pozíciu a úlohu ako Ľudovít Štúr v Bratislave. Mal nápady, hýril aktivitou, mal za sebou bratislavskú literárnu i organizačnú skúsenosť a bol všeobecne rešpektovaný. Možno aj preto, že vynikal mužným zjavom.

Na tieto dynamické, a preto pekné roky mladosti, si v staršom veku zaspomínal v rozsiahlejšej spomienkovej a autobiografickej próze Vlastný životopis. Žiaľ, tlačenej podoby svojho diela sa už Francisci nedožil. Zomrel v marci 1905 a dielo vychádzalo na pokračovanie v Slovenských pohľadoch v rokoch 1909 a 1910, no po uverejnení poslednej časti vyšlo knižne ako separátny výtlačok Slovenských pohľadov nákladom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine, ktorého bol Ján Francisci najskôr 28 rokov riadnym a potom doživotným čestným predsedom. Jej druhé vydanie potom vyšlo až v roku 1956 v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry v Bratislave.

Ján Francisci si v tejto memoárovej próze zaspomínal na bratislavské lyceálne roky a na Ľudovíta Štúra takto: „Nadovšetko veľký dojem urobili na nás prednášky dejepisné vôbec. Tam Štúr vyučoval, že dejepis nemá záležať len z vypočítania faktov a udalostí ako materiálu nesúvisiaceho a bez vnútornej myšlienky. Ale že treba v tých svetových udalostiach a dejoch hľadať a skúmať základnú myšlienku a ideu vývinu človečenstva. Taký starý grécko-rímsky antický svet v najvyššom svojom vývine uskutočňoval ideu krásy. Nasledoval svet románsko-germánsky ako uskutočňovateľ a reprezentant idey pravdy. Nasleduje uskutočňovanie idey dobra, a tú vyvinúť a uskutočňovať podľa svojej národnej povahy je povolaný svet slovanský. Takýmito vysvetlivkami a vývodmi bol každý cítiaci a mysliaci poslucháč oduševnený až do extázy za svoj národ a za Slovanstvo, lebo videl že Slovensko a Slovanstvo zahynúť nesmú, ale vyvinovať a rozvinúť sa musia neomylnou potrebnosťou historického vývinu človečenstva.... Odtiaľ potom ten výsledok, že škola Štúrova sa stala najúčinlivejším faktorom v živote národa slovenského.“

UPOZORNENIE: Správa je súčasťou celoročného cyklu informácií TASR o živote a diele Ľudovíta Štúra pod názvom Génius národa a Európy.

jrs dab

zdroj: www.tasr.sk